Gašparko z Concordie

Bábková produkcia doposiaľ mne neznámeho Divadielka Concordia z Banskej Štiavnice, na mňa v rámci Nitrianskeho kultúrneho leta 2020 urobila výnimočný dojem.

V tú nedeľu pricestovala do Nitry s posolstvom tradičného príbehu inšpirovaného ešte tradičnými ľudovými bábkarmi – „Huncút Gašpar“. Moje očakávania však boli pred predstavením spočiatku mierne skeptické, nakoľko som nemala s týmto bábkovým divadlom ešte žiadnu skúsenosť... Bude Gašparko „dosť“ vtipný? Bude „dosť“ silný a statočný? Čo by sa stalo, ak by ho záporná postava hry napokon predsa len prekabátila?

Scéna bábkového prevedenia bola skromná, no svojou úspornosťou predsa istým spôsobom pútavá a aj tajomná. Konkrétnejšie pozostávala z menšieho dreveného pódia, na ktorom sa vynímali nevysoké drevené laty s pripevnenými kusmi látok. Drevené konštrukcie vynímajúce sa na tomto malom drevenom pódiu boli celkom tri. Tá väčšia bola ešte rozdelená na dve časti, pričom na jednej jej strane bola neprehliadnuteľná nakrivo našitá záplata, čo mohlo už vopred len potvrdzovať blížiacu sa prítomnosť Huncúta hry

V predstavení vystupoval len jeden dospelý herec – Peter Kamenský, ktorý si musel poradiť s (až) piatimi manekýnmi. Hercov prejav, alebo prejav Bábkara, ako sa sám na začiatku hry aj pomenoval, bol, najmä pri práci s bábkami, veľmi autentický. Bábkar počas celej hry nepôsobil len uvoľnene, milo a priateľsky, ale najmä profesionálne, „zažrato“ do svojej role. Jeho veľkým plusom počas predstavenia bola najmä jeho prirodzená komunikačná schopnosť s detským divákom a tiež aj dynamická práca s rekvizitami – scéna ako taká (sklápanie niektorých jej častí), kufre (slúžiace na uvedenie bábok; neskôr aj ako trón, alebo aj väzenie), či saxofón (predstavujúci hravý hudobný sprievod herca). Špecifickým okamihom prevedenia bol aj mierny výstrek vody priamo na divákov, čo v konečnom dôsledku vyvolalo úsmevný dojem.

Bábkar bol oblečený nevýrazne – v béžovo-bielej kombinácii oblekových nohavíc a košele s kabátikom. No zato bol ešte viac výraznejší svojím živým hereckým prejavom ako takým. Mierne iritujúca bola asi najviac jeho čapica so šiltom, ktorá miestami rozptyľovala pozornosť od jeho mimiky ako takej. Jeho javiskový pohyb bol inak režijne premyslený a dynamický.

Hercovu prácu s bábkami hodnotím kladne, aj keď pôsobila, konkrétne pri uchytení ďalšej bábky popri inej, miestami rozpačito, pri pohľade na konštrukciu tela bábky (najmä rúk) až mierne ťarbavo. V každom prípade pôsobili vystupujúci farební handroví manekýni – Kráľ, Kráľovná, Maršal, Gašparko, Deduško bylinkár sami osebe veľmi presvedčivým dojmom. Skúsenému bábkarovi sa pri hre dokonca podarilo vytvoriť skutočne jedinečný charakter každej jednej vystupujúcej bábky práve jeho vycibrenou moduláciou hlasu, či rečou tela a svojskými gestami manekýnov. Kráľ pôsobil mierne prihlúplo, no dobrácky. Kráľovná celkom presvedčivo prezentovala jasnú „dámu v nesnázích“. Maršal už len svojím pretrvávajúcim zamračeným výrazom, ešte k tomu len s jedným okom, už od začiatku predstavoval jasnú zápornú postavu so značnou dominanciou nad všetkými. Deduško bylinkár zas svojím sústredeným výrazom vyvolával najmä úctu a rešpekt.

Gašparko bol však, prirodzene, napokon zo všetkých najvýraznejší. Moje pochybnosti sa tak už pri jeho prvom zachichotaní celkom rozplynuli. Po celý čas pôsobil nielen svojsky a zábavne, ale aj odhodlane a múdro! Bolo vidno, že sa práve pri tejto postave aj samotný herec celkom vybláznil. Gašparko po scéne neustále živo poskakoval a mal miestami až výrazne škrekľavý hlas, čo bolo z môjho uhla pohľadu niekedy už „príliš“.

Hra sa odohrávala najmä na kráľovskom zámku. Rozvoj imaginácie pri konkretizácii prostredí však podporovala najmä vzájomná, postupne rozohrávaná, interakcia bábok, vzhľadom k tomu, že počas celého prevedenia na scéne v skutočnosti nebola žiadna „kľúčová“ rekvizita, ktorá by vizuálne podporovala motív honosného kráľovstva ako takého.

Hlavný dejový konflikt spočíva v Maršalovom klamstve Kráľovi, nakoľko Maršal ukradol kráľovskú pokladnicu, no svoju vinu zvalí na Kráľovnú, ktorá nakoniec nakrátko skončí vo väzení pod Maršalovým nátlakom, o čom Kráľ v skutočnosti ani len netuší! Až prichádza očakávaný hrdina, Gašparko, ktorému sa nielenže podarí Kráľovnú vyslobodiť, ale aj donútiť Maršala, aby sa nakoniec priznal k svojmu hroznému skutku Kráľovi za pomoci Deduška bylinkára. Hra nakoniec končí šťastne vykázaním Maršala z kráľovstva.

Dejstvá hry boli celkom tri a každé trvalo v priemere do desať minút. Striedanie obrazov bolo rovnako ako práca s bábkami dynamické, premyslené a jasné. Dopomohla tomu však očividne impozantná bábková zložka, aj ich, už spomenutý, špecifické rečové a pohybové prejavy.

Hoci už zvolený motív krivdy v dnešnej dobe nie je ničím prekvapivý, či výrazne poburujúci, Divadielku Concordia sa ho podarilo predať najmä jedinečným hereckým prístupom Petra Kamenského ako takým.

Ktovie... V prevedení niekoho iného by sa moje prvotné pochyby o Gašparkovi možno skutočne potvrdili (!)

Petronela Brotková